PAGE 364 OF 365. ARE YOU READY TO CLOSE THIS BOOK?

14:36 Unknown 0 Comments

Pár mojich obľúbených blogeriek robilo náhľad do roku 2014 a opisovali, aký úžasný bol. Taktiež aj na youtube som videla pár videí a tak som si povedala, že keď dnešný večer trávim doma na sedačke pri seriáloch, aspoň sa donútim napísať nový post. O mojom roku 2014. Moje zážitky síce nie sú až také špeciálne a nie je ich ani veľa, no prešla som si nimi a tak za ne ďakujem najviac, ako sa len dá.

Prvým takým významným dňom boli asi moje narodeniny, ktoré mám 10.4. Vtedy som ešte bola, fajn, priznám sa, belieberkou. Áno, počúvala som Biebera, bola som maniačkou, no počas roka sa to zmenilo, keďže o ňom nebolo dosť počuť. Ani neviem, kedy naposledy som si pustila jeho staré pesničky. Doteraz mám všetky v mobile a je mi ľúto ich vymazať. A presne desiateho apríla bola u nás premiéra jeho filmu Believe. Veľmi si cením, že si moja kamarátka našla čas tam so mnou ísť, aj keď som ju tak nejak donútila (:D) a strávila so mnou môj narodeninový deň.

Druhým významným dňom bol ten, keď som dostala psa. Bol to naozaj deň, kedy som si povedala, že môj sen mať vlastného psa sa mi splnil. Až na to, že ho nevidím veľmi často, keďže ho mám u babky, pretože ja bývam na byte a tu by nebol veľmi šťastný, keby mal byť celý dni, okrem venčenia, zatvorený vnútri.

Treťou významnou chvíľou a vlastne aj celkovo z celého roka sú dni, kedy sme so Zuzkou začali fotiť a spravila sme si z toho naše photo days, aby sme spolu trávili čo najviac času. Zuzka fotí dlhšie ako ja, keďže pre mňa je to iba ako-taká záľuba a ona sa v tom naozaj našla a je to jej vášeň. Medzi ozaj vydarené dni patrí naše prvé spoločné fotenie ešte niekedy v Máji, myslím. A to konkrétne v Nitre.

Medzi ďalšie patrí fotenie, ktoré sme uskutočnili naozaj narýchlo, čiže sme vzali Zuzkinu starú zbierku foťákov a starodávnu veľkú košeľu a len tak sme sa vybrali fotiť do prírody.

Aj takéto selfie vznikajú počas fotenia.

Ďalším bolo fotenie Sugar Skull make-up počas Halloweenu.

Fotenie znovu v Nitre, keď sme sa vybrali na premiéru Mockingjay 1 a zostalo nám dosť času ísť ešte niečo nafotiť.

Ďalšie také, ktoré nám naozaj vyšli ma až nenapadajú, ale bolo toho viac, ibaže tie ostatné nevydarené sme sa rozhodli si nechať iba pre seba.

Štvrtým významným okamihom je, že som po roku znovu začala písať. Písanie je pre mňa všetkým, čiže som neskutočne rada, že som znovu našla inšpiráciu.

Piatou vecou sú určite knihy, ktoré som za tento rok prečítala a dopomohli mi k získaniu novej slovnej zásoby.

Šiestym a to najdôležitejším bodom sú letné prázdniny. Kedy som sa konečne dostala možnosť pobudnúť v Anglicku a navštíviť veľa úžasných miest. A samozrejme, Londýn patrí na prvú priečku.

A poslednou chvíľou je zrejme oslava 18tky mojich dvoch spolužiačok a púšťanie lampiónov. Fotiek viac, bohužiaľ, nepridám, len túto jednu aj keď nás tu ani nie je dosť vidieť, nie sme tam všetci a fotky z tej oslavy na nete nie sú, takže táto jedna úplne postačí.

Hm, určite som na niečo zabudla, to je jasné, no toto sú také naozaj významné momenty, ktoré budem mať naozaj ešte dlho na pamäti a majú čestné miesto u mňa v srdci.

-Sončo

Takže, touto cestou by sme vám rady zaželali krásny a šťastný Nový rok, aby ste ho poriadne oslávili, neprehnali to s alkoholom a strávili ho s ľuďmi, ktorí sú pre vás dôležití. Ak máte nejaké predsavzatia, kľudne si ich dajte, je to na vás. Ja si žiadne nedám, keďže ako sa poznám, určite budem dosť lenivá, aby som ho splnila a beriem, čo príde, keďže počas roka tu toho bude naozaj kopa. Takže ešte raz, šťastný Nový rok 2015 a ĎAKUJEME! Za vašu priazeň, ta tých 1700 niečo videní nášho blogu, keďže funguje asi cca 2 mesiace a dúfam, že aj budúci rok na náš blog nezabudnete a sem-tam sem nakuknete a prečítate si nové príspevky.

Nateraz je to od nás všetko, užite si večer. pá!xxx

#1 OUR LOVELY LONDON!

11:34 Unknown 0 Comments

Určite vo Vašom živote existuje také miesto, na ktoré by ste sa s radosťou vrátili, ibaže, nie vždy sa to dá, keď naozaj chceme. Buď je to po finančnej stránke alebo sa to týka typických problémov. Určite si každý z Vás na nejaké teraz spomenie.

My takéto miesto máme. Zhodou okolností, obe sme dostali príležitosť splniť si svoj sen. Tým veľkým snom bol Londýn. Zuzka túto príležitosť dostala od školy, keďže skoro každý rok (možno aj každý) sa chodí zo školy do Londýna. Samozrejme, ihneď ju využila. Ja, Soňa, som takéto šťastie nemala. Aj keď som k nemu bola sakra blízko. Tiež tu bola možnosť spoznať krásy Londýna vďaka výletu, ktorý umožňuje naša škola, no z istých dôvodov, zrejme dosť jasných, som ju nemohla využiť. No, potom, o rok na to, prišiel deň, ktorý mi zmenil život. Áno, môžem a chcem to tak nazvať, pretože je to pravda.

So Zuzkou sme sa rozhodli, že sa s Vami o náš výlet do Londýna podelíme a keďže sme si "patrične" viedli denníky počas nášho pobytu v Anglicku, pripravili sme si viacero príspevkov týkajúcich sa Londýna, ako odmenu za 1.000 views na našom blogu. (tie síce nastali už dávnejšie, no nebolo času sa do príspevkov pustiť)

Takže obidve Vám v dnešnom a to v prvom príspevku objasníme možnosť, vďaka ktorej sme sa do Londýna dostali, aký bol náš odchod a príchod, no skrátka úvod pred celým pobytom.

We hope you will like it! Enjoy! :)

Takže, vezmeme to pekne od začiatku.

SOŇA'S TRIP

Musím povedať, že som sa tešila na to, že si po tých dlhých mesiacoch pripomeniem najlepší mesiac v mojom živote. Áno, bol to mesiac. Celý mesiac strávený v krajine, ktorá mi neskutočne prirástla k srdcu. A ako ste si už mohli všimnúť, jedlo mám veľmi rada a zrejme aj ono mňa, čiže som sa tešila aj na zmenu kuchyne. A to, že bola naozaj neskutočne dobrá, o tom ani nemusím hovoriť.

Let's get started!

1. Ako a kedy som dostala príležitosť ísť do Anglicka?

Otázku som naschvál položila sama sebe takto, pretože môj výlet sa netýkal len Londýna a miest, ktoré sa bežne navštevujú pri výletoch zo školy. Ja som mala možnosť navštíviť oveľa viac miest, než som vôbec čakala a za to som neskutočne vďačná.

Takže, kde začať? Zrejme asi tým, že moja prasesternica, sesternica môj tatina, žije v Anglicku. Išli tam za prácou, keď bola ešte mladá a našla si tam priateľa, bývajú konkrétne v Langley. Je to celkom blízko Londýna, teda, ak ide človek vlakom. Majú jednu dcérku a ako inak, teta je momentálne tehotná, čiže už sa tešíme na malý prírastok do rodiny! Na Slovensko chodia len párkrát za rok, keďže práca, teraz už aj škôlka ich dcérky im veľa príležitostí navštíviť rodinu neposkytuje. A keď sa konečne rozhodli, že prídu navštíviť aj nás, teta sa ma ihneď spýtala či by som ich niekedy nechcela prísť pozrieť. Keďže moja angličtina nie je taká, akú si ju predstavujem a najďalej, kde som dovtedy bola, bola Viedeň, ihneď som súhlasila. Síce s menšími obavami, no odmietnuť som to nemohla.

2. Ako som sa vlastne do Londýna dostala?

Šla som letecky a sama. Obavy prišli hneď, keď teta tento rok prišla k nám a začala mi rozprávať, čo všetko to obnáša. A samozrejme, keď už som mala letenku zabookovanú. No potom, akoby zázrakom, som sa na všetky obavy vykašľala a plne sa sústredila na to, že to musím zvládnuť, mám už predsa 17, nie som dieťa a všetky obavy mi razom z hlavy vyfučali. Avšak, jediného človeka, ktorého tieto obavy držali aj po mojom prílete do Anglicka, bola moja mamina. Ako inak. Mamy.

3. Ako to prebiehalo na letisku?

Letisko? Zrejme pre niekoho typické, no pre mňa to bolo celkom nepreskúmané územie. Letieť a sama? Preboha!

Takto som si krátila čas na letisku.

Toto som si dookola opakovala, keď sme šli autom do Bratislavy (vtedy už prišiel ten stres) a pre istotu som so sebou vytiahla aj babku, ďalšia podpora, samozrejme. Na letisko sme prišli 4 hodiny pred odletom, kvôli mojim obavám, že by som náhodou niečo nestihla. A tie boli aj tak zbytočné, keďže sme ešte dve hodiny sedeli v kaviarni pri vchode. Tam som mala možnosť pripojiť sa na wifi a stihla som ešte postnúť status na facebook s tým, že odchádzam. A keď som po pár minútach status skontrolovala, jedna nemenovaná osoba z mojich priateľov mi tam napísala komentár, že dnes letí tiež. Toto bola správa ako dar z nebies! Hneď som sa s ňou dohodla, že sa počkáme a pôjdeme spolu cez kontrolu a pod. Bola aj so svojím strýkom (myslím) a vďaka nim som všetky kontroly hravo zvládla. Ďakujem! Ale ešte predtým prišlo to najhoršie. Lúčenie. Bolo to naozaj hrozné, mama, babka, ocino, všetci mali slzy v očiach a ja, tá, ktorá sama letela po prvýkrát v živote lietadlom, som mala úsmev na tvári. No ten sa vytratil hneď, ako som objala svoju mamu. Iste to chápete.

4. Môj let?

Pri bookovaní letenky som si priplatila pár eur naviac za miesto pri okienku. Veď jasné, prvý let, treba fotky. Hneď, ako sme sa odlepili od zeme, stále som neverila, že naozaj letím. Letela som. Po prvýkrát v živote. Čože? Bol to neopísateľný pocit sledovať krajinu podo mnou. To, ako sa pomaly zmenšuje. Vždy som snívala o tom, že raz poletím, no nikdy som tomu neverila. A keď som naozaj sedela v lietadle a pozrela som sa von oknom, na všetky tie oblaky vôkol nás, v mysli som si spravila fajku pri ďalšom splnenom sne. By the way, letela som 9.7.2014. Tento dátum si budem pamätať snáď navždy.

Prvý pohľad na anglické domčeky, keď sme klesali na letisko Luton.

Fotka z okienka lietadla.

Rozmazaná, nekvalitná, ale aspoň nejaká fotka z nástupu do lietadla.

A druhá, kvalitnejšia.

Ale let nebol podľa mojich predstáv. Čakala som, že si v pokoji pospím alebo že si prečítam knihu, no miesto toho som mala v ušiach slúchadlá, samozrejme, že mi jedno nefungovalo (potlesk) a keď som sa snažila prečítať čo i len jedinú stranu z knihy, ihneď som ju zatvorila, keďže lietadlo robilo taký veľký hluk, že som sa ani nedokázala sústrediť. V tých amerických filmoch je to vždy všetko také perfektné, každý spí, všade je ticho, no zrejme ma toto nejak obišlo. Nevadiii. Aj tak som bola stále nadšená, že v tom lietadle vôbec sedím.

5. Aký bol môj príchod na letisko?

Ten prebehol tak rýchlo, že si ho ani nepamätám. Trvalo mi asi takých 10 minút, kým som sa dostala k batožine, prešla som cez kontrolu a vyšla von. No celý ten čas som panikárila, lebo sa mi nedarilo spojiť s mojou sesternicou, ktorá ma tam mala čakať. Nakoniec všetko dobre dopadlo, každého som obvolala, no keď som sa chystala nasadnúť do auta, sadla som si na miesto spolujazdca. Toto sa mi stávalo ďalších pár dní, čo som tam bola, kým som si zvykla, že u nich je to naopak.:))

Cestou k sesternici som volala s maminou cez skype a podrobne som jej všetko zreferovala.

Cesta do môjho nového domova.

6. Prvý dojem zo svojho nového domova?

Neskutočne som sa tešila na odlišnosť domov v každej štvrti. To bolo prvé, čo som obdivovala. Keď som vošla do svojho nového domu, bolo to vážne ako z tých filmov. Dokonca aj izbu som mala presne takú, ako vo filmoch. Bomba. Tú som mala nasmerovanú smerom do ulice, takže som skoro každý večer videla tie úžasné západy slnka.

Prvé krásne domčeky.

Pohľad z okna mojej izby na prvý západ slnka.

A ešte jedna dôležitá vec. Každé dve minúty som videla vzlietať lietadlo. Letisko Heathrow bolo fakt blízko. Jedno poobedie som sa pristihla, ako čakám, kedy vzlietne ďalšie a ďalšie lietadlo. Bola to fakt sranda. Aj z takejto veci som sa dokázala tešiť.

7. A nakoniec, niečo, na čo nemám až také dobré spomienky?

To, čo ma potešilo už menej, sa nestalo síce na začiatku môjho pobytu, ale určite by som na to zabudla, čiže Vám to musím povedať teraz. V jeden deň sa len tak sprchujem, samozrejme, všetci už spali (no, mali spať), som ja tak, ako skoro každý deň ponocovala a čo sa mi nestalo, uvidela som to najodpornejšie stvorenie na svete, ktoré nenávidím a mám z neho panický strach. Polovica z vás si určite domyslela, čoho sa to týka.

Uteráky boli zavesené z opačnej strany dverí a ja som si akurát utierala tvár do toho svojho a len tak som vzhliadla nad seba ani neviem prečo, a čo som neuvidela? Vážne obrovský, gigantický, chlpatý pavúk sedel asi meter od mojej hlavy na kraji steny. V tej chvíli som mala srdce v gatiach, dych dakde na dovolenke na pláži sa opaľujúc a moje telo tam len tak stálo, asi 5 minút naberalo odvahu urýchlene prejsť dverami bez pomyslenia na to, že by ten pavúk na mňa skočil.

Zatvorila som dvere, zamkla som a utekala som do postele. Sesternici som napísala správu na fb typu: "Bolo 22:12, keď som uvidela najväčšieho pavúka vo svojom živote. Dávaj si pozor, keď pôjdeš ráno do kúpeľne, Boh s tebou, nech to prežiješ."
Vzápätí mi hneď prišla správa naspať. "Dúfam, že ma nezje. hahaha."
Sesternica sa zjavne na mojom utrpení bavila, ako inak. Ale bola taká ochotná, keďže ešte nespala a šla ho zabiť. A vtedy ma najviac dostalo, že ho len tak dala dole. Akoby nič. Akoby to bolo NIČ. Naozaj nepochopím ľudí, ktorí sa neboja pavúkov. Ale tento, tento bol naozaj obrovský, v živote som nič takéto nevidela. Keď si spomeniem na to chlpaté, tučné, čierne brucho a dlhokánske nohy, fuj! Nikdy viac. Odvtedy som sa každý večer mala na pozore!

Toto by bolo asi všetko na úvod, teda, aspoň odo mňa. O mne je známe, že kým sa dostanem k jadru veci, všetko vždy do detailov obkecám, takže sa nečudujte dĺžke môjho príspevku a toho Zuzkinho.

ZUZKA'S TRIP

Mojím veľkým snom bolo navštíviť Londýn, vidieť naživo Big Ben aj keď mi spolužiak hovoril, že z neho budem sklamaná, lebo nie je taký vysoký ako vyzerá na fotkách. Poviem Vám úprimne, keď som ho po prvýkrát zazrela myslela som si, že sa rozplačem od radosti! Bol to neuveriteľný pocit a vôbec ma nesklamal, je presne taký ako ho vidíte na fotkách, ba dokonca krajší! :)

Ale späť na úplný začiatok môjho zoznámenia sa s Londýnom.

O možnosti ísť do Anglicka som sa dozvedela v škole. Jedného krásneho rána som ako každý deň v týždni prekročila prah gymnázia a na moje prekvapenie na vrátnici svietil plagátik, ktorý lákal študentov na 10 dňový zájazd do Anglicka! Vedela som, že toto je jedinečná šanca ako si splniť sen! Cez veľkú prestávku sa mali všetci záujemcovia stretnúť v jazykovej učebni, kde sme dostali pár informácií.

Hneď po príchode domov som našim oznámila túto novinku. Zo začiatku sme sa doma s našimi rozhodovali či ma pustiť alebo nie. Lenže vedeli, že je to môj sen a tak nakoniec zvíťazila odpoveď áno! :)

Dosť dlho sme nevedeli kam konkrétne do Anglicka pôjdeme, keďže sme mali trošku problém s komunikáciou medzi nami a cestovkou. Nakoniec však všetko dobre dopadlo a my sme mohli vyraziť. Bývali sme v mestečku menom Torquay. Je to malé prímorské mestečko a viac Vám o ňom aj o rodine, u ktorej som bývala, poviem v ďalšom príspevku. :)

Teraz späť k ceste, môj trip to London začal 15. júna. Vyrazili sme autobusom spred mojej školy. Do autobusu som vchádzala plná očakávaní, no až neskôr som pochopila, že tá dlhá cesta nie je žiadna prechádzka ružovou záhradou. Cesta trvala okolo 25 hodín.

Najväčším zážitkom z cesty sú WC-ka na nemeckých benzínkach, na ktorých máte asi 3 tlačítka a neviete, s ktorým máte spláchnuť. Mne, šikovnej, sa podarilo stlačiť akurát to, ktoré čistí celú misu. (:D) Keď sa misa začala točiť, celé vyplašená som z wcka utiekla!

Poviem vám, že pokúsiť sa vyspať v autobuse je priam nemožné. Ak som zaspala tak hneď na to nás budili kvôli pasovej kontrole. Ráno okolo šiestej sme sa dostali na trajekt. Konečne som si natiahla nohy! Trajektom som cestovala prvýkrát. Bola to naozaj bomba! Ráno, keď sme vyliezli von nám síce bola zima, ale ten vietor vo vlasoch a pohľad to, ako sa blížime k anglickej pevnine bol neopísateľný!
A dostávame sa k Anglicku. Neopísateľná krajina! Už pri prvom pohľade som sa do nej zamilovala. Vyzerala presne ako vo filmoch. Naozaj. Všade samé lúky , typické anglické domčeky, volant v autách na opačnej strane, mala som možnosť vidieť Stonehenge z okienka autobusu (neskôr som sa pri ňom prechádzala). Mám odtiaľ veľa zážitkov, o ktoré sa s vami podelím v ďalších príspevkoch.

Je to neopísateľný pocit, keď cítite ako sa vám pomaličky, ale isto plní sen. :)

Čas fotiek :))